F1.sk F1.sk

Laudovi sa spomienky na nehodu vrátili len raz, keď skúsil hašiš
zdroj: McLaren

Laudovi sa spomienky na nehodu vrátili len raz, keď skúsil hašiš

Havária Nikiho Laudu patrí medzi najznámejšie v histórii Formuly 1. Zrodila sa ešte v prvý augustový deň roku 1976, takže pred vyše štyridsiatimi rokmi, no väčšina fanúšikov ju vie bez väčších problémov opísať. Nahovorilo sa toho o nej viac ako dosť a spomienky nám občerstvil aj film Rivali. Úsek medzi časťami Breidscheid a Bergwerk sa neslávne zviditeľnil napriek tomu, že to nebola mimoriadne strašidelná časť "zeleného pekla".

"Nordschleife bola pre nás v tom čase najväčšou výzvou. Bola to najneskutočnejšia trať, na ktorej sa dalo jazdiť," zaspomínal si Lauda v rozhovore pre Auto Motor und Sport. "Ísť tam s autom na limite bolo akousi korunováciou. My sme mali radosť z toho, že sme tam mohli jazdiť, pretože sme boli mladí a hlúpi, na smrť a nebezpečenstvo sme nemysleli. Išli sme do toho absolútne bez akejkoľvek tiaže a totálne pochabo, aj keď riziko bolo mnohokrát vyššie ako inde. A o mne to platilo tiež, pretože inak by som tam rýchly nebol. Keď ste len v jednej zákrute začali uvažovať o tom, kde vás to v prípade havárie môže vyhodiť, už ste nedali dobré kolo."

V určitom období sa však odrazu do hláv jazdcov začali vkrádať aj negatívne myšlienky. Ale prečo, keď to bolo všetko také skvelé? "Problém bol v dĺžke okruhu a preto sme spoločne ako jazdci pripravili plán týkajúci sa toho, ktoré miesta je potrebné renovovať, aby sme do určitej miery zaručili bezpečnosť. Išlo o trojročný plán, ktorý sme mali prediskutovaný aj so zástupcami Nürburgringu. Raz to mali prestavať a dostali by našu trojročnú garanciu, že tam budeme jazdiť. Rok 1976 bol posledný z tejto trojročnice, ale autá už boli odrazu príliš rýchle. To, čo na Nürburgringu zmenili, bolo odrazu opäť zastarané..."

Pretekári sa postupne začali ozývať a špekulovať o tom, že na severnej slučke by sa v roku 1976 napokon radšej jazdiť nemalo. "Bolo nám však jasné, že spôsobíme obrovské nepríjemnosti," pokračoval Rakúšan. "Boli sme v beznádejnej situácii, pretože Nürburgringu sme dali prísľub. Povedali sme totiž, že tam budeme jazdiť a oni predsa naše požiadavky splnili. Piati jazdci potom hlasovali: traja boli za to, aby sme jazdili a dvaja proti. Myslím, že okrem mňa to bol Fittipaldi. Napokon som sa držal väčšinového rozhodnutia a z môjho pohľadu som vec považoval za vybavenú."

Lauda pridal skvelé spomienky aj na to, ako tento okruh vôbec spoznal. Keď tam prišiel prvýkrát, stretol v padoku slávneho rakúskeho automobilového pretekára Dietra Questra. "Vedel som, že okruh pozná. Okrem toho to bol veľký hrdina a majster Európy v cestovných automobiloch. Bol fakt dobrý. Išiel som za ním, predstavil som sa a opýtal som sa ho, či ma neprevezie po Nürburgringu. Mal BMW," spomínal Lauda, ktorému sa však ušlo miesto len v konštrukcii v zadnej časti auta, pretože pri Questerovi už sedel spolujazdec: "Po okruhu pálil ako zmyslov zbavený. Mal som len otvorené ústa. Okamžite som ho požiadal o druhé kolo. To som už sedel vpredu, pretože tomu druhému prišlo zle. Napokon z toho boli tri kolá. Pokúsil som sa o to, aby som si zapamätal čo najviac vecí týkajúcich sa jazdnej stopy cez zákruty."

Niki v tom čase ešte jazdil s Mini a na okruhu bol so svojim kamarátom z Viedne Lambertom Hoferom. Dokonca spolu aj bývali. "Boli sme v malej izbe s výhľadom na Nürburg. Na druhé ráno sme pozerali z okna a niekoľkí šialenci pred našim hotelom vykopali hrob a pripravili tam aj truhlu. Hofer mi hovoril: 'Pozri sa čo tam robia'. Ja som odpovedal: 'Tá truhla je pre teba, pretože ja už Nürburgring poznám'. Bol to hlúpy vtip, ale bola to pravda. Potom, keď sme zasadli do Mini a jazdili, tak som bol pochopiteľne o minútu rýchlejší ako on. Tak sa mi ten okruh podarilo spoznať."

Formula 1

Lauda prezradil aj to, že okruh následne dokonale spoznal vďaka trojlitrovému BMW, s ktorým tam toho odjazdil viac ako dosť. "Bolo to ťažké auto a nikdy na to nezabudnem," usmial sa a pridal spomienku s organizátorom vtedajšej 24-hodinovky: "Bovensiepen prišiel za mnou a povedal mi, že niečo také ešte nikdy nevidel: tri kolá po sebe som odjazdil s na desatinu rovnakým časom. A to mal okruh 22 kilometrov. Opýtal sa ma, ako to dokážem. Odpovedal som: 'Lebo som na limite'. Viac sa už nedalo."

Vo formulovom monoposte si Lauda okruh vyskúšal v sérii "Formula V", pričom jeho kolegom v tíme bol v tom čase Helmut Marko. "Chcel som ho predbehnúť, ale zavrel mi to a preletel som cez lúku. Totálne ma to nahnevalo a do cieľa som prišiel až za ním. Hneval som sa, no on sa len usmieval. Išli sme na pódium a čakali sme nekonečne dlho, pretože tretí jazdec ešte vôbec nebol v cieli. Bol to Peter Peter. Keď konečne dorazil, tak som mu povedal: 'Čo si ty hlupák? Prečo si nás tu nechal čakať desať minút?' Následne prišla Formula 3 a so svojou McNamarou som na Flugplatzi vyletel do lesa," hovoril ďalej jeden zo súčasných lídrov tímu Mercedes. "Preliezol som späť cez kopec, našiel komisára a povedal som mu, že tam dole leží moje auto."

Za najhoršiu, resp. najnáročnejšiu časť okruhu označil trojnásobný majster sveta Formuly 1 "Fuchsröhre": "Z pravotočivej zákruty Aremberg ste naplno zrýchľovali dolu kopcom a museli ste si dať pozor na to, aby ste tamojšieho hadíka a priehlbinu zvládli správne, pretože hore na kopci na vás potom čakali dve dosť úzke a pomalé zákruty. Dole v priehlbine vás to tak stlačilo, že nohu ste nezložili z plynu. Krátko na to ste už však museli na brzdu. Sotva ste prestali cítiť to preťaženie, okamžite ste v poslednom okamihu brzdili a horko-ťažko ste preleteli cez tie zákruty."

V časti Kesselchen mal Lauda nepríjemnú nehodu už v roku 1973 s BRM. "Áno, tam som mal fakt šťastie," priznal pretekár, ktorý dostal hore na kopci defekt. "Auto narazilo do svahu a odrazu predo mnou stál betónový domček pre komisárov. Už som nemal kolesá a zlomil som si aj ruku. Nevedel som točiť a mieril som priamo na ten dom. Tesne pred ním však moje auto zastalo, čo bolo čisté šťastie..."

Kuriózne sa skončili preteky v roku 1974, v ktorých prišiel Niki o víťazstvo v Nordkehre. "Regazzoni vyhral štart a v Nordkehre som ho chcel potom vybrzdiť, ale otočilo ma a okamžite som vypadol. A prečo? Pretože pri tlačení auta z padoku do boxovej uličky sme mali obuté pretekárske pneumatiky - potom sme si odrazu všimli, že vpravo vpredu sme gumu poškodili a je sploštená. Dali sme tam novú a ja hlupák som na to zabudol. Pri brzdení mala potom jedna guma lepší grip ako tri ostatné a práve preto som to tam rozbil."

Legendárny pretekár zvládol klasickú Nordschleife pod sedem minút, konkrétne ju dal s časom 6:58,5. Podarilo sa mu to v roku 1975 a okamžite vedel, že viac to skúšať nebude. Dnes sa nad svojou trúfalosťou už len smeje. "Keď som prešiel cieľom, ihneď som si povedal: 'Toto vo svojom živote už nikdy nespravíš. Ak áno, si mŕtvy'. Problémom Nürburgringu bolo to, že v tréningu sme kvôli dĺžke okruhu vedeli zvládnuť len tri alebo štyri ostré kolá. Okamžite sme boli nútení ísť absolútne naplno. Nemali sme šancu na to, aby sme postupne budovali rýchlosť, prípadne sa učili brzdné body."

Niki Lauda
Daimler

Vráťme sa k spomínanému roku 1976 a nešťastným chvíľam. Pred víkendom vládli medzi pretekármi obavy, no napokon to boli preteky ako všetky ostatné. Aspoň podľa Laudu. "Nie, nebolo to o prežití. Po rozhodnutí z Long Beach som k tomu pristúpil ako k celkom normálnym pretekom. Rozhodli sme sa, že budeme jazdiť, takže som išiel naplno," poznamenal Lauda, ktorý si pamätá na to, že v deň pretekov v jeho rodnej Viedni spadol Ríšsky most. "Jeden z novinárov mi povedal, že sa zrútil most. V tom čase som tomu musel len veriť, neboli žiadne fotografie... teda určite nie okamžite. To, že do vody spadol celý autobus, sme videli až potom. Práve som bol na ceste z padoku k boxom..."

"O pár metrov ďalej za mnou prišiel jeden fanúšik a chcel autogram. Požiadal ma o to, aby som tam napísal dátum. Opýtal som sa, že prečo. Odpovedal, že preto, lebo to môže byť posledný autogram. Pomyslel som si: 'Čo je to za hlupák!' Či to bol napokon skutočne posledný autogram pred nehodou, to už neviem. Určite však bol posledný, na ktorý si spomínam," skonštatoval Lauda, ktorý si potom toho už veľa nepamätá: "Viem, že pri štarte išlo o to, či dáme gumy do dažďa alebo do sucha. Ak sa nemýlim, tak všetci okrem Jochena Massa dali gumy do dažďa. Potom som prišiel na výmenu a posledná vec, na ktorú si spomínam, je tá, ako som vyšiel z boxov. Desať kilometrov k nehode je vymazaných."

Spomienky sa potom opäť obnovili až vo vrtuľníku smerujúcom do Ludwigshafenu. Lauda pri sebe uvidel lekára a zaujímal sa o to, ako dlho bude trvať let: "Povedal mi, že 45 minút. A potom bolo opäť všetko preč..."

Zábery z nehody videl Lauda približne po desiatich dňoch a pomerne rýchlo sa dozvedel aj to, ako to všetko bolo. Hlavný mechanik Cuoghi mu povedal, že sa zlomil úchytný bod pozdĺžneho závesného ramena pravého zadného kolesa. "K motoru bol prichytený novou magnéziovou súčiastkou. Chceli sme ušetriť trochu váhy, ale vytrhlo sa to a pravé zadné koleso sa tým pádom odlomilo. Je možné, že k zlomeniu prišlo kvôli záťaži pri prejazde cez obrubník, ale to sa nesmie stávať."

Čo je zaujímavé, absolvent celkovo 171 veľkých cien Formuly 1 a víťaz 25 z nich o danom mieste okruhu pred časťou Bergwerk nikdy príliš nepochyboval. "Bola to normálna zákruta prechádzaná na plný plyn. Nič nebezpečné... Nehoda ma napokon bude prenasledovať celý život. Patrí k nemu. Sama o sebe ani nebola taký problém, skôr išlo o ten strach potom, o oheň, o boj o prežitie. Toto všetko som musel čím skôr hodiť za hlavu. Pomohla mi aj skutočnosť, že o 42 dni na to som už v Monze opäť súťažil. Problém bol tým pádom vybavený. Bezhraničná ochota riskovať však bola od Monzy v ďalších troch či štyroch pretekoch ešte ľahko obmedzená. Premýšľal som o tom, či je skutočne nutné brzdiť až v poslednom možnom okamihu. Ale potom to bolo opäť ako predtým."

To, že spomienky na nehodu neexistujú, je podľa Laudu dobré. "Bolo to vôbec to najdôležitejšie," povedal. "Ak by tam ten človek nestál na kopci a nenatáčal to, tak by som ani nevedel, čo sa stalo. Keď som potom obrázky prvýkrát uvidel, tak som si pomyslel, že niekto tam mal nejakú nehodu. Dobre počujete, 'niekto', nie ja. Ak by som to všetko zažil naživo, tak by to bolo omnoho horšie."

Okrem popálenín utrpel vtedajší pretekár Ferrari aj ďalšie zranenia, o ktorých sa príliš nehovorí. "Mal som zlomenú lícnu kosť, hlava tiež niečo utŕžila... veď mi pri tom všetkom odletela prilba. Práve toto spôsobilo aj popáleniny, pretože vrchná časť kukly nebola ohňovzdorná. Zhorelo mi všetko od očí. Zlomeniny a otras mozgu sa vyliečili akoby popri tom všetkom, pretože kvôli popáleninám som tak či tak musel pokojne ležať."

Ak by prilba ostala na hlave, všetko by bolo omnoho jednoduchšie. Popáleniny by podľa Laudu ani neboli. "A celý ten príbeh, prečo prilba odletela, je takisto zaujímavý. Bol som verný značke Bell, ale v tejto sezóne AGV vyvinulo novú prilbu a ja som bol ich testovacím objektom. Helma bola ľahšia i komfortnejšia, ale pre mňa bola jednoducho príliš veľká. Na hlave mi nedržala pevne. Nemyslím si, že aj Bellka by mi odletela."

Nepríjemné bolo pri nehode aj to, že Laudu postupne trafili Brett Lunger, Guy Edwards a Harald Ertl. "Pri prvej nehode bolo vidieť, ako odletela bočná nádrž. Unikol z nej benzín a horieť začala ešte aj trať. Druhý náraz Lungera potom moje horiace Ferrari ešte poslal do tohto ohnivého pekla, kde ležala nádrž."

Lauda vzápätí spomenul aj skutočnosť, že Guy Edwards dostal od britskej kráľovnej medailu za pomoc pri záchrane jeho života. Repliku neskôr odovzdal aj samotnému Laudovi. 

"Bol tam spolu s mnohými ďalšími, ale ten, kto ma vytiahol von, bol (Arturo) Merzario," pripomenul Niki Lauda, ktorý na záver rozhovoru priznal, že časť z celého výpadku pamäte sa mu raz vrátila: "Ani neviem, či to môžem povedať. O celé roky neskôr som bol na Ibize a niekto mi dal hašišovú cigaretu. S Marlene sme si dali jeden šľuk, veď nech to skúsime. O chvíľočku mi začalo byť zle. Odrazu som bol v kúpeľni, skláňal som sa cez umývadlo a keď som pozeral do odtoku, tak sa mi vrátili všetky tie spomienky na okamihy medzi životom a smrťou. Videl som sa mŕtvy padať do hlbokej diery. Uvedomil som si, že umieram a ak sa okamžite nepreberiem, je koniec. Len v tomto jedinom prípade sa mi vďaka tej hlúpej cigarete tento pocit opäť vrátil."

McLaren

Najnovšie z kategórie: História

Pozri viac

Odporúčame

Magazín

Pozri viac

AUTO.sk