F1.sk F1.sk

Martin Trenkler: Kto zvládne F1, zvládne aj vojnu
zdroj: The Cahier Archive / F1-photo.com

Martin Trenkler: Kto zvládne F1, zvládne aj vojnu

Martin Trenkler. Ročník výroby: 1982. Prvý Slovák vo Formule 1. Pätnásť rokov skúseností, zážitkov i (ne)príjemných prekvapení. Ecclestone, Schumacher, Räikkönen - všetkých zažil z tesnej blízkosti aj intimity objektívu. Aký je rozdiel medzi fotografiou a realitou? Ako sa zmenil formulový svet? A hlavne, ako sa z toho celého nezblázniť? Martin Trenkler ponúka vlastný návod. S nadhľadom a plnou porciou zdravého rozumu. Radosť sa pýtať, potešenie počúvať, zážitok čítať.

Aká je tvoja úplna prvá spomienka na F1? Rok, monopost, pretekár? Koho si obdivoval?

"Formula 1 ma v detstve nikdy nezaujímala, venoval som sa skôr histórii a astronómii, chvíľu aj medicíne, keďže som zo starej lekárskej rodiny. Pamätám sa veľmi matne na smrť Ratzenbergera a Sennu - vôbec nijako sa ma to nedotklo, len som to registroval ako bežnú správu. Potom, v roku 1995, som úplnou náhodou videl v televízii Veľkú cenu Monaka, ktorú vyhral nejaký Schumacher. Ani neviem prečo, no nejako ma to začalo zaujímať, sledoval som viac pretekov a od roku 1996 každú jednu veľkú cenu. Vtedy som sa po prvýkrát dostal aj s rodičmi ako divák na Veľkú cenu Maďarska. Mal som trinásť rokov. Odjakživa som fandil zásadne Schumimu."

Ako sa zrodila tvoja láska k fotografovaniu a ako si získal prácu snov v zákulisí F1?

"Pred dvadsiatimi rokmi prišiel internet aj do Vyšných Hágov, kde sme bývali. Bavila ma počítačová grafika, začal som si sťahovať fotky z rôznych stránok a robil z nich rôzne koláže. Tak nejako som sa dal dokopy najprv s (vtedy) najväčším webom F1 na svete - DailyF1. Neskôr som im pripravil nový dizajn, ktorý ďalej kopírovali všetky ostatné svetové stránky. Fascinovala ma práca francúzskeho fotografa Paula-Henriho Cahiera, ktorá vynikala neuveriteľnou výtvarnosťou a abstraktnosťou. Svet F1 v jeho fotkách získal úplne iný rozmer. Ako pätnásťročný som so starou Praktikou fotil moje sestry, spolužiačky a rôzne zátišia. Chcel som spojiť túto novú vášeň s Formulou 1. Chcel som robiť fotky ako Cahier, pretože tento šport ma zrazu fascinoval aj po tej nevidenej - výtvarnej stránke. Stvárniť niečo, čo nikto iný nedokáže; teda okrem hŕstky najlepších. Odfotiť F1 by dokázal takmer každý. No dostať sa do levelu, keď ťa obdivujú za unikátnosť záberov - to bol môj sen. Vieš, je tu veľa Grosjeanov, no Hamilton je len jeden... Okolo roku 1998 či 1999 plánovala Honda vstup do F1 s vlastným tímom, možno si na to niekto ešte pamätá. No po predčasnej smrti ich hlavného dizajnéra Harveyho Postlethwaita padli aj všetky plány, i keď už testovali skutočný monopost. Hneď od začiatku som sa zaujímal o tento projekt a urobil som im prvú fanúšikovskú web stránku. Fotografie mi poskytli Cahier aj Boris Schlegelmilch - syn legendárneho fotografa F1 Rainera Schlegelmilcha. Bol som v kontakte dokonca aj s tímom Hondy a sľúbili mi, že ak plány vyjdú, robil by som im oficiálny web. Všetko samozrejme padlo, no môj kontakt s Cahierom a Schlegelmilchom ostal a stretol som sa s nimi ako fanúšik pred bránou padoku najprv v Silverstone a neskôr na Hungaroringu. Stalo sa tak v roku 1999. O niečo neskôr mi moje nemecké kontakty s DailyF1 podsunuli kontakt na nejakého Petra Fritza zo Slovenska, ktorý urobil knihu o F1. Spolu s Petrom sme v roku 2000 založili časopis F1 Sport. Do padoku som sa po prvýkrát dostal v Rakúsku v roku 2001 vďaka PR manažérovi Bridgestone a svoju prvú fotografickú akreditáciu som získal aj za pomoci Cahiera a Schlegelmilcha v roku 2002, opäť v Rakúsku. Odvtedy som pracoval a riešil akreditácie sám za seba, na voľnej nohe. Akého klienta som si našiel, bolo len na mne a fungoval som len z toho, čo som dokázal predať. Začiatkom roka 2003 som sa vykašľal na vysokú školu (žurnalistika v Bratislave) a zmizol som do Nemecka, kde mi Schlegelmilch ponúkol "špinavú" robotu v jeho archíve. Popri tom som chodil na veľké ceny všemožnými šialenými spôsobmi - vlakom, zájazdom, hocijako, často až príliš nadivoko. Niekoľkokrát som našiel odvoz domov, alebo aspoň na nejaký vlak, len hodinu pred štartom pretekov... Rainer Schlegelmilch si so mnou potom sadol nad moje diapozitívy a kritizoval ma, poučoval a ladil, až kým som sa nenaučil to, čo viem dnes. Dnes sú on aj Cahier moji najmilší priatelia a mentori, ktorí ma všetko naučili."

Teraz jedna totálne laická otázka: Dá sa povedať, že sa v rámci fotografovania F1 špecializuješ na niečo? Čím sú tvoje fotografie odlišné od iných kolegov?

"Špecializujem sa na to, čo ma baví. Mnohí kolegovia majú ruky zviazané tým, že ich klienti požadujú len istý štandard fotiek, čo v podstate zvládne aj cvičená opica s dobrým foťákom. Ja som vždy chcel robiť výtvarnejšie veci, pretože F1 dokáže fascinovať emóciami, farbami, tvarmi a svojou unikátnosťou. Rovnako unikátne je zachytiť tento šport výtvarne, grafickejšie. Ako som spomenul, práve tvorba dvoch najväčších legiend tohto športu ma k tomu priviedla. Od Schlegelmilcha som sa naučil fotiť dokumentárne, od Cahiera výtvarne."

Skús nám priblížiť na akých základných princípoch funguje zákulisie fotografov F1 a celý biznis-model?

"Je tam niekoľko rovín a ani jedna nie je v dnešnej dobe nijako pozitívna. V prvom rade treba od FIA získať akreditáciu fotografa. Ak pracujete pre veľké médium, alebo vás už dostatočne poznajú, nie je s tým veľký problém. Problém je však prístup: dostanete sa len do padoku a k trati, nie do pitlane a ani na štartový rošt, čo je dosť obmedzujúce. Navyše možnosti získať dobrý záber sa rok po roku zmenšujú - jednak sú tu ploty, červené zóny, iné neoficiálne obmedzenia, neochota tímov či jazdcov, atď. Najväčší problém priniesol rok 2008 so svetovou krízou. Marketingové rozpočty sa zoškrtali a neostali peniaze pre fotografov. Každý rok je ich menej a menej, o svoje peniaze sa bijú veľké agentúry ako LAT či Getty, ktorým sa konkurovať skutočne nedá. Napokon aj oni dostávajú len zlomok toho, čo predtým. Niektorí, vrátane médií, sa nedávno rozhodli predať svoj biznis aj archívy ruskému miliardárovi z Miami, ktorý pod hlavičkou motorsport.com skupuje všetko, čo sa dá. A nikto nevie prečo. Ale vrátim sa ešte späť k tvojej otázke. V podstate má každý fotograf a agentúra svoj okruh klientov - tímy, sponzorov, médiá. Na okruhu ste od štvrtka do nedele a keď práve nefotíte, pracujete v press centre na fotkách. Každý si rozvrhne svoj víkendový pracovný harmonogram a stará sa sám o seba. Samozrejme, každý tu má svoj okruh priateľov a dosť sa to skupinkuje podľa národností - Briti s Britmi, Francúzi tiež sedia spolu a my Slovania robíme najväčšiu komédiu - napríklad ja, Česi Jirka Křenek a Vláďa Rys, Srb Suki Sulejmanovič a ďalší."

Martin Trenkler
www.photosf1.com

Ak sa dá, skús prosím ťa porovnať staršiu éru - bez širokopásmového internetu s dnešným komplet digitálom?

"Bola to menej uponáhľaná doba počas samotných víkendov (keď sa fotilo na diapozitívy), no o to viac práce, keď sa z fotolabu vrátili filmy na spracovanie. Ale nesmierne ma to bavilo a malo to veľké čaro - vždy ste s napätím čakali na moment, kedy zistíte, čo ste vlastne ten víkend nafotili. Tiež sa šetrilo materiálom, takže ste si dvakrát dobre premysleli, na čo míňate film. Nehovorím, že boli lepšie fotky, pretože aj dnes musíte veľa rozmýšľať, aby ste spravili dobrý záber. V tom nie je žiaden rozdiel. Vtedy ste mali viac času užiť si čas s priateľmi. Každá doba má niečo svoje. Ten dnešný stres je však veľmi unavujúci. Na druhej strane si v nedeľu po pretekoch dorobíte svoju prácu a ďalší týždeň máte takpovediac voľno. Stres sa teda koncentruje viac menej na samotný pretekársky víkend. A ešte jeden fenomén priniesli kvalitné digitálne fotoaparáty - aj priemernejší fotograf dnes dokáže priniesť pravidelne pekné zábery. Technika im skutočne uľahčuje život, tak ako počítače pomáhajú neschopným úradníkom naplniť nejaký výkaz práce. Ja už dnes trpím akýmsi pocitom vyhorenia a sklamania z istých vecí. Moje fotky, ale aj fotky talentovaných kolegov, ma už len zriedkavo dokážu nejako prekvapiť. Nejako mám túto branžu už prečítanú, vrátane všetkých nadstavieb a nuáns, o ktorých nič netušíte a ktoré nemá význam rozoberať. Rád by som túto časť života založil do knižnice a viac sa k nej verejne nevracal. Aj preto je toto asi môj posledný verejný rozhovor; nevidím dôvod zaťažovať ľudí nejakými myšlienkami nejakého fotografa. Sú skutočne aj dôležitejšie povolania, než je to moje. Fotografia aj F1 ma stále bavia, no už sa nejdem z toho po**** ako istý komentátor a množstvo ďalších novinárov či fotografov. V konečnom dôsledku je to smiešne."

Predpokladám, že aj medzi fotografmi panuje tvrdá konkurencia, ale stretol si sa aj s nejakými “svinstvami” resp. podrazmi? Alebo naopak, existujú v prostredí F1 skutoční priatelia?

"Nikto si nechce robiť naschvál, každý kolega rozumie drine, ktorá je za našou prácou a prácou s klientmi. Každý bojuje o ten istý okruh klientov, no nevyrába to vyslovenú nevraživosť, maximálne tak ignoranciu. Musíme prekonávať množstvo prekážok, je nás tam dosť a občas, hlavne kvôli nahustenému priestoru - trebárs pod pódiom, dochádza k nervozite, no tá je prirodzená. Ak zaváhate čo i len na pol sekundy, prídete o všetky dobré miesta. Alebo keď niekomu nechtiac vbehnete do záberu. To je normálne. No dovolím si tvrdiť, že najlepšie priateľstvá a druhú rodinu som našiel práve vo Formule 1."

Dobre a v ktorom tíme majú podľa teba najlepší catering? (smiech) Lebo hovorí sa, že zvlášť Red Bull priniesol do padoku čerstvý vietor a čo som videl, tak už tri minúty pred dvanástou sa v jeho "hospitality" začína tvoriť “šóra”…

"Red Bull priniesol iný štýl motorhomu a cateringu, no nie sú jediní, kto ponúka kvalitné jedlo. Musíte rozumieť, že F1 je vlastne jedna veľká kuchyňa. Vstupy do padoku sú okrem médií určené najmä pre sponzorov, ktorí majú veľmi veľa peňazí. A teda zväčša aj vyberané chute. A Formula 1 musí byť aj preto výkladnou skriňou vyberaných jedál. Najlepší servis pre médiá poskytuje určite Red Bull a Ferrari. Red Bull servíruje na malých tanieroch niekoľko rozličných miestnych jedál a dezertov. Ferrari má vďaka Philip Morris vlastný media motorhome; tam si vyberiete zo skromných, no kvalitných švédskych-talianskych stolov a k tomu vám tradične donesú nejaké cestoviny."

Čo podľa teba oddeľuje dobrého formulového fotografa od špičkového?

"Stále tvrdím, že kto zvládne fotiť F1, zvládne i vojnu... Znalosť prostredia, flexibilita, rýchlosť, pohotovosť, kreatívne, fyzické a psychické vypätie, budovanie si šiesteho zmyslu pre dianie, a to všetko dať naraz v nepredvídateľnom prostredí, kde sa všetko mení každú desatinu sekundy - to je 'zaberák' a pýta si veľa skúseností. Viem, že na Slovensku máme expertov na všetko a už aj pánboh ľutoval, že Slováci neboli pri zrodení sveta, vyzeralo by to tu isto inak... No garantujem vám, že bez predchádzajúcej skúsenosti, aj s profi foťákmi v ruke, by ste nevedeli, kde je sever, kam ísť, čo robiť, na čo byť pripravený. So sledovaním športu v telke či za počítačom to nemá nič spoločné. Fotografické svetové esá z módnej branže sa v F1 totálne stratili a nespravili jediný dobrý záber. Musíte tým športom žiť, milovať ho i nenávidieť, mať k nemu reálny vzťah. Fotenie musí ísť podvedome, nesmiete sa zamýšľať nad kompozíciou či expozíciou - to všetko musíte mať zvládnuté ako klavírny virtuóz prstoklad. Až vtedy môžete rozvíjať svoj talent a posúvať ho do roviny "špičkového" fotografa: takého, ktorý si nájde správny balans medzi reportážou a umením, ktorý dokáže hľadať a vidí veci, ktoré iní nevidia a ktorý podvedome predvída, čo sa kde bude diať. Jedno zaváhanie a prevalcujú vás, jedno milisekundové zaváhanie a prídete o cenný záber. To, že vašim fotkám potom rozumie či obdivuje len polovica divákov, je nepodstatné, tak to je absolútne vo všetkom. Aj najlepší piloti F1 mali svojich premúdrelých neprajníkov. Pre mňa je najdôležitejšou referenciou uznanie, ale aj kritika mojich renomovaných učiteľov, kolegov, či odborníkov na umenie. Na Slovensku to je veľavážený odborník na fotku a člen medzinárodných porôt Marián Pauer, krstný otec mojej výstavy, nebohý pán Karol Kállay, či jeden z najvýznamnejších slovenských filmárov Stanislav Szomolányi. Čiže názory tínedžerov ma nejako nezaujímajú..."

Koľko asi stojí profi výbava, z čoho pozostáva a aká je ťažká?

"Nie je všetko o výbave. Tak, ako dobré jedlo nie je o dobrých hrncoch. Ale sú dôležité, samozrejme... Od roku 2008 fotím na tie isté neopravované a stále nejako funkčné aparáty Canon a často som si požičiaval techniku od servisu Canon priamo na pretekoch. Moja základná výbava pozostáva z Canon EOS 1Dx, Canon EOS 5D Mk II, objektívy 70-200/2.8, 16-35/2.8 a 500/4.0. Len toto má pôvodnú hodnotu asi 16 000 eur. Blesk som si kúpil z donútenia asi pred rokom, neznášam fotky s bleskom. Toto celé váži asi do desať kíl aj s vestou a ďalšími vecami. Ozaj áno, ešte som od Rainera Schlegelmilcha dostal ako dedičstvo skvelý starý objektív 400/4.0."

Martin Trenkler a Jiří Křenek
www.photosf1.com

Tvoje najobľúbenejšie miesta na okruhoch?

"Každý okruh má svoje fleky ktoré treba navštíviť, lebo sú tam ikonické - typické fotky. Navyše nás čím ďalej tým viac obmedzujú plotmi a kadečím iným. Čiže tých nových miest je čím ďalej, tým menej. No i na štandardných miestach sa snažím robiť niečo iné, než kolegovia. Medzi moje obľúbené miesta patria určite zákruty Lesmo v Monze či celý monacký okruh a celý krásny Red Bull Ring. Najhoršie okruhy bez zaujímavých miest sú určite Silverstone, Šanghaj, Spa ich tiež nemá veľa, no okruh sám osebe je v krásnom prostredí. Hockenheim bol nuda a vlastne aj Nürburgring. Je toho viac. Valencia bola šialená tým ošarpaný prostredím v nákladnom prístave. Zlé okruhy majú priveľa plotov, zlý prístup okolo trate a nudné, ploché pozadia. Veľké výbehové zóny sú tiež pekne nanič. Každý okruh má však aspoň jedno pekné miesto."

Skús prosím ťa poradiť bežným fanúšikom, ako majú fotiť z tribúny pomocou smartfónov? Lebo väčšina až naživo zistí, aké to je šialene rýchle a väčšinou prvých desať záberov stihnú odfotiť akurát tak asfalt...

"To je asi tak, ako keby mal Vettel poradiť, ako prejsť Hungaroring na "Oktáfce v té-dé-íčku" rovnako, ako s jeho monopostom Ferrari... Alebo ako mať úspešný sex cez sklo... Jednoducho to nejde. Stiahnite si appku Snapseed, naučil som na ňu aj niekoľko pretekárov, veľmi si tie filtre pochvaľujú. Viac nezmôžete."

Veľmi často sa stáva, že v médiách je istá osoba-celebrita vykreslená a hlavne vnímaná v istom smere, ale realita je celkom iná… Kto bol pre teba také najväčšie prekvapenie?

"Všetci sme tí istí ľudia z mäsa a kostí a všetci sme si rovní pred toaletným papierom... Jediné, čo ľudia nechápu, je, ako by sa správali vo svetle reflektorov. Tie menia náš level ochoty otvoriť sa celému svetu - cudzím ľuďom. Nemal som zlý pocit nikdy ani zo Schumachera a už vôbec nie z Hamiltona, Alonsa či Vettela. Povedal by som, že sú to všetko milí ľudia, len často v strese a pod tlakom. Preto im dávam pokoj a sledujem ich z diaľky, cez objektív. Asi Kimi je najsvojskejší, jeho nejako nemusím, najmä odkedy sotil na zem Cahiera. Nehovorím, že nemal dôvod, ale už z princípu sa toto nerobí."

Komu si fandil, resp. fandíš?

"Ako dieťa som miloval Schumachera, nenávidel Häkkinena. Keď sa F1 stala mojou prácou, už mi to bolo vlastne aj jedno. Videl som ich všetkých z blízka a každý jeden má môj obdiv. Dokonca aj Maldonado. Od roku 2006 obdivujem talent Lewisa Hamiltona. Spolu s ním aj Kubicu, Alonsa, dnes aj Verstappena a Ricciarda."

Ako by si charakterizoval z vlastnej skúsenosti Michaela Schumachera, Bernieho Ecclestona a trojicu Hamilton, Vettel, Alonso?

"Michael Schumacher bol po Ayrtonovi Sennovi druhá megahviezda F1. Bol to jednoduchý chalan z nekomplikovanej rodiny a zrazu chcel mať každý kúsok z neho. Samozrejme, že sa vtedy bránite a bránite aj svoje súkromie. No nikdy mi neprišiel arogantný, aj keď do mňa raz na gride strčil, no zažil som ho zblízka veľakrát a prišiel mi veľmi v pohode. Rovnako aj ďalší spomínaní chalani. Hamilton možno býval spočiatku otvorenejší, no momentálne je v pozícii Schumachera a drží si odstup. Vôbec sa mu nedivím. Vždy sa však každý z nich choval aj ku mne normálne, ako k človeku. Bernie je starý čarodejník, no kedykoľvek som ho v padoku zastavil, vždy ma ochotne vypočul a okamžite dal inteligentnú odpoveď. Šetril natoľko, že ma ošklbal o dosť peňazí, keď v roku 2004 zavrel oficiálny časopis, v ktorom som mal pozíciu hlavného fotografa. Ale práve preto je bohatý... (smiech)"

Keď si robil pre Bernieho, tak si mal aj nejaký zoznam čo-koho máš a čo-koho zasa nesmieš fotiť? Taký Vijay Mallya vraj zamestnával jedného fotografa len na to, aby celý deň zaznamenával jeho (fiktívny) kult osobnosti…

"Bernie mal na starosti úplne iné veci, než fotografov, dobrý vzťah si udržiaval len s mojím učiteľom Schlegelmilchom, ktorého pozná od 60. rokov minulého storočia a vždy bol k takýmto mastodontom lojálny. Keď Rainer pred pár rokmi v Monze slávil päťdesiat rokov od svojej prvej veľkej ceny, Bernie ho osobne vyhľadal a odovzdal mu tzv. Honorary Pass, čiže doživotnú akreditáciu pre členov tzv. klubu "500" (pre tých, ktorí absolvovali viac ako 500 veľkých cien, pozn. red.). Väčšinu času som len odovzdával svoje fotky po víkende pre oddelenie dizajnu vo Formula One Management a tiež pre Formula1.com. Okrem toho mi dávali fotiť rôzne promo materiály."

Aký najcennejší suvenír vlastníš, prípadne autogram?

"Nenávidím zbierať autogramy - vždy som ovešaný technikou a vtedy nemám tie fotky kam dať. Navyše jazdcov treba vyhľadať, alebo na nich striehnuť, a na to skutočne nie je čas. Mám však kamarátov v Starom Smokovci, ktorí vlastnia pizzeriu La Montanara a tam visí veľa mojich fotiek, jedna aj s venovaním pre nich od Kubicu. Schumacherov originálny autogram nájdete pred vstupom do WC! Zbieram len svoje akreditácie, ktorých je vyše stovky."

Ktoré fotky sú pre teba najvzácnejšie osobne a profesionálne?

"K fotkám sa viažu už len moje spomienky, preto majú pre mňa hodnotu - pri takmer každej si spomeniem na konkrétnu situáciu a dobu, kedy som to fotil. Inak nepreferujem žiadnu konkrétne. Dobré fotky sú aj tie, ktoré sa predali za dobré peniaze."

Vladimír Rys nafotil nehodu Julesa Bianchiho, ale rozhodol sa, že tieto fotky nikdy nezverejní. Myslíš, že by sa z terajšej zostavy, resp. z nastupujúcej generácie fotografov, niekto “ulakomil” a na Vláďovom mieste by také foto zverejnil?

"Nikdy sa mi našťastie nič podobné nestalo a vážne havárie prakticky neexistovali. Vláďa spravil jediné, čo inteligentný človek môže spraviť. Je to dobrý chalan s hlavou na mieste. Nedám ruku do ohňa za každého fotografa, no mám tendenciu myslieť si, že by sa podobne zachoval každý. Možno by do toho zasiahla nejakým spôsobom aj samotná FIA. Keď v zákrute Tamburello vyťahovali z vraku telo Ayrtona Sennu, istý taliansky fotograf z veľkého média to nafotil do grafickejších detailov. Fotky navždy zavreli do trezoru a nikdy neuverejnili. Divili ste sa niekedy, prečo sa televízny záber zo Sennovho auta končí tesne pred nárazom? Bernie raz posadil do premietacej miestnosti niekoľkých vybraných novinárov, nič im vopred nepovedal a pustil im to až do konca. Potom im oznámil, že je to jediný a poslednýkrát, kedy to niekto videl..."

A teraz jedna povrchná: ktorý monopost bol podľa teba najkrajší?

"Jaguar bol pekný, najviac sa mi ale páčil asi Stewart GP z roku 1999. Počas mojej kariéry určite niektoré Ferrari a McLaren, možno z roku 2007-2008. Vtedy vyzerali skvele."

Teraz z iného súdka: Na ktorej veľkej cene pôsobia najkrajšie grid girls?

"Ja mám priateľku, ja sa v tom nevyznám! (smiech). Ok, tak Maďarky sú tradične celkom ok, možno aj Talianky. Ale opakujem - ide to mimo mňa a vlastne vždy aj išlo. Do kontaktu sa s nimi človek nikdy nedostal a vlastne ani nechcel, načo."

Za celé tie roky môžeš porovnávať a hodnotiť F1 ako takú, tak teda smelo do toho… plusy, mínusy, chvála, kritika. Koniec koncov, zažil si ešte éru, v ktorej si bez štupľov do uší mohol aj ohluchnúť.

"Porovnávať ju môžu moji učitelia, ktorí ju zažili od 60. rokov minulého storočia až doteraz. Ja si od roku 2002 pamätám postupné pribúdanie prekážok a obmedzení. Najúžasnejšie boli motory V10, ten zvuk nič nenahradí. V8 boli fajn, turbo stojí za nič, otravný zvuk. Ale ako som povedal, môj pohľad sa menil finančnou situáciou na trhu, keďže som sa živil len tým. No a obmedzeniami, či prerábkami okruhov k horšiemu."

Predstav si, že by si bol jeden zo šéfov Liberty Media - čo by si zmenil, zlepšil?

"Ťažká otázka. V prvom rade by som sa musel oboznámiť s rozpočtami, obratmi, záväzkami, dlhmi, zmluvami atď. To by určite okresalo moje predstavy a začal by som ich tvoriť nanovo. Priniesli trošku americkej šou, to im kvitujem, ťažké je však nájsť balans a presvedčiť Nikiho Laudu, že potrebuje plastiku... Teda, že F1 potrebuje plastiku! Bavil som sa s legendárnymi inžiniermi F1 a súhlasím s nimi, že význam aerodynamiky je priveľký, no nie je to najväčší problém tohto športu. Liberty na to nejde zle, investujú, no investujú aj peniaze tímov a to sa im nepáči. Bernieho mantra bola jednoduchá - zarobiť čo najviac, za každú cenu a míňať čo najmenej. Bodka. Treba však zainvestovať, aby pritiahli ďalšie generácie, ktoré si telku už nezapnú a aj tých, ktorí žijú v nostalgii."

Aká je vlastne budúcnosť povolania fotograf F1 v novej ére? Všade samé videá, online streaming na sociálnych sieťach, dokonca eSport preteky vyzerali miestami na nerozoznanie…

"Formula 1, tak ako každý iný šport, stojí do značnej miery na fotografiách. Tie spoluvytvárajú samotný imidž športu. Ak by fotografia z tohto športu zmizla, znamenalo by to, že zmizla aj z iných športov, alebo zo sveta všeobecne. A to sa asi nestane. Pozrite si význam Instagramu - náladové fotografie ľudia vyhľadávajú vo veľkom a tie z televíznych záberov nikdy nedostanete. Nejde o kvalitu dát, ale televízia sleduje niečo iné, než fotograf - postup práce aj prístupu je veľmi odlišný. Platformy pre fotografie neubúdajú - naopak - ich počet aj význam rastie. Video si musíte pozrieť do konca, akokoľvek je dlhé. No fotka na vás zapôsobí okamžite - či už sa k nej postavíte irelevantne, alebo vás veľmi nezaujme, to je jedno. Prečo sú dnes tak rozšírené krátke gify? Pretože sa význam videa snažia ľudia skrátiť do fotky."

Stretol si sa so špionážou? Lebo nie je žiadnym tajomstvom, že je pomerne rozšírená a niektoré zábery majú cenu zlata.

"Každý tím si myslí, že každý fotograf je špión. Nikdy som nebol nikým oslovený, no každý pozná špiónov, nie je to žiadne tajomstvo. Je to súčasť hry. Napokon taký Giorgio Piola je všeobecne uznávaný "špión" a jeho detailné technické kresby zdobia i najväčšie weby.

Čo by si s odstupom času (u)robil vo svojej formulovej kariére inak? Máš nejaký nesplnený sen?

"Pár udalostí, na ktoré som nemal vplyv, zmenili negatívne priebeh mojej kariéry. No nechcem byť ten, kto sa neustále sťažuje, len konštatujem. Nič však neľutujem, na F1 chodím pravidelne, i keď pomenej a plánujem aj v budúcnosti. Vidím ten svet však s veľkým nadhľadom a už viem, že existuje život aj po F1. Práve s tým bojujú mnohí chudáci z médií, pre ktorých je akreditačný pas zničujúcim "miláškom" z Pána prsteňov. A nesplnený sen? Vlastne ani nie je. Vždy je všetko tak, ako má byť, či už tomu rozumieme, alebo nie. Fotil som pre jazdcov, tímy, sponzorov, najväčšie médiá, knihy, majstrov sveta, rozličné majstrovstvá sveta, tak čo ešte viac..."

Aké sú tvoje ďalšie životné a profesionálne plány?

"Od roku 2010 spolupracujem so Slovakia Ringom a aj s kolegom Jankom Žgravčákom v oblasti P.R. a marketingu, minulý rok som robil aj tlačového delegáta pre Eurosport a seriál FIA ETCC. Motoršport ostáva v istej úlohe súčasťou môjho života."


Divácko-fanúšikovské otázky zo sociálnych sietí:

Masqout: Išlo ti niekedy o život alebo si sa niekedy zranil? Lebo spomínam si ako jedného kameramana trafila pneumatika a nevyzeralo to dobre.

"Po tej nehode kameramana nám obmedzili prístup do pit-lane, čo trvá dodnes. Nikdy mi priamo nešlo o život, havárie som však zažil, samozrejme. Napríklad Ralph Firman na Hungaroringu v roku 2003, či Rubens Barrichello v Monaku v roku 2010 (tuším). Pri preliezaní plotov a ďalších aktivitách sa človek poudiera a občas poreže, no nikdy to nebolo nič vážnejšie. Mám trochu vykĺbené rameno z Monzy tento rok."

Peter Ferianec: Mohol by som si kúpiť nejakú tvoju fotku keby som si z nej chcel spraviť portrét do obývačky? Čo by to stálo?

"Hah, no moju knihu už nemám ani ja, ostala mi jediná kópia. Určite už nie je na trhu. Fotky na stenu závisia od veľkosti, nákladov a podobne. Je to veľmi, veľmi individuálne."

Deniska: Čo musím urobiť, teda vlastne s kým sa musím vyspať, aby som sa stala fotografkou v padoku F1?

"Ja som sa nemusel vyspať s nikým, chvalabohu! (smiech). Chce to veľmi chcieť, veľa sa snažiť, hľadať riešenia a vôbec neprestať. Obetujete tomu však aspoň časť svojho života. Ak budete úspešná, môže sa zase stať, že sa tak skoro s nikým nevyspíte, lebo budete stále na cestách, bez akéhokoľvek osobného života. To je údel ľudí v motoršporte všeobecne."

Roman Krajniak: Všimol som si tvoj netradičný štýl fotiek, tzv. rozmazaný. Ako si sa k nemu dopracoval? Bola to náhoda, vývoj alebo celkom cielene?

"Za všetko môžu spomínané legendy fotografie F1 - Cahier a Schlegelmilch. Ich netradičná tvorba ma zaujala a chcel som sa to naučiť. Buď sa to ľuďom veľmi páči, alebo vôbec. Nič medzitým."

SisaFoto: Akú značku fotoaparátu a optiky by si mi odporučil?

"Celý život fotím na Canon a ostávam verný tejto značke. Aj čo sa týka optiky. Canon EOS 5D Mk III je stále skvelý stroj a k nemu je skvelý 70-200 mm objektív, alebo čokoľvek iné."

Marek Chochol: Na ktorý moment z F1 spomínaš úplne najradšej?

"Je ich určite viac, no nezabudnem na finále Veľkej ceny Brazílie 2008, kedy sme netušili, kto vlastne vyhral majstrovský titul, a to už sme čakali nastúpení pod pódiom - čakali sme na autá, kým sa dostanú späť do parc fermé. Jediné info, čo som dostával, bolo od môjho otca cez SMS, ktoré mi posielal zo Slovenska. Bolo to elektrizujúce a stále to mám pred očami. Briti išli zošalieť, keď sa od môjho otca dozvedeli, že je to napokon Hamilton. Kulisy boli patrične dramatické - od Sao Paula išli veľké čierne mraky a silná búrka. Malo to všetko dobrú dramaturgiu."

Najnovšie z kategórie: Števo Eisele

Pozri viac

Odporúčame

Magazín

Pozri viac

AUTO.sk