Mnohí otcovia Jacquesa Villeneuva na ceste do Formuly 1
zdroj foto: Twitter

Mnohí otcovia Jacquesa Villeneuva na ceste do Formuly 1

Milan Kubala
11.8.2017

Vo svojom čase bol na trati skutočným esom, avšak jeho kariéra nevystúpala tak vysoko, ako sa v jej začiatkoch zdalo. Hovorí, že hoci učinil niekoľko chýb, nič neľutuje.

Kariéra Jaquesa Villeneuvea sa do histórie motoršportu zapísala ako jedna z najjedinečnejších. Ako 26-ročný mal na konte titul majstra sveta, najcennejšie trofeje z jedenástich veľkých cien, z Indy 500 a rovnako aj z CART Indycar. Kritikom dokázal, že jablko nepadlo ďaleko od stromu a mnohé schopnosti zdedil po svojom otcovi Gillesovi Villeneuveovi, hoci po osobnostnej stránke boli značne rozdielni. Na vrchole svojej kariéry, v roku 1998, mal vybudované dostatočne dobré renomé na prilákanie tabakového gigantu, aby financoval nový projekt - tím postavený okolo kanadského majstra sveta.

Veľmi rýchlo však o svoje šťastie prišiel.

Nový tím nikdy nedosiahol pôvodné očakávania. Hoci Villeneuve pôsobil vo Formule 1 ďalších deväť rokov, na najvyšší stupienok sa mu už vystúpiť nepodarilo. Po polovici sezóny 2006 bol v tíme BMW Sauber nahradený Poliakom Robertom Kubicom. V predchádzajúcej dekáde bol pretekárom na pohľadanie, ktorý si vyskúšal neuveriteľnú škálu áut a pretekárskych sérií. V tejto dobe nedokázal vytrvať v jednom prostredí dostatočne dlho na to, aby sa doň plnohodnotne začlenil a v nasledujúcich deviatich rokoch jeho povesť značne utrpela.

Teraz už 46-ročný Kanaďan sa plne venuje komentovaniu a analyzovaniu Formuly 1 pre francúzsku a taliansku televíziu. Je z neho vnímavý pozorovateľ, ktorý hovorí presne to, čo si myslí, bez ohľadu na povahu veci. Táto vlastnosť sa u jeho kolegov nie vždy stretla s pochopením.

Hravo ju uplatňuje aj v rozhovore o lepších aj horších momentoch svojej kariéry. V paddocku na Hockenheimringu a neskôr aj v Spa sa s ním zhovárali redaktori z motorsportmagazine.com.

Have a nice day! ====================================== #Formula1 #F1 #GrandPrix #Legends #JacquesVilleneuve #Villeneuve #Racing #Autosport #Champion #KeepFightingMichael #ForzaJules ============================== Follow to: @jacques.villeneuve ==============================

A post shared by Jacques Villeneuve (@jacques.villeneuve) on

Počas oboch stretnutí je pozitívne naladený: "Pravdepodobne zmenou niektorých rozhodnutí by som získal viac titulov," odpovedá na otázku, či niektoré rozhodnutia mohli byť aj lepšie. "Ale mohol som sa aj zabiť, keby som bol v inom tíme. To jednoducho neviete. Minulosť by ste nikdy nemali meniť, ja som so svojím životom spokojný. Pre každé rozhodnutie som mal dôvody."

Gilles Villeneuve počas narodenia svojho syna v roku 1971 stále pretekal na snežných skútroch. Väčšinu synovho raného detstva strávil v skromných pomeroch v kanadskom Quebecu, obyčajne v obytných prívesoch. Život sa im obrátil naruby, keď sa Gilles v roku 1977 stal pilotom F1 a nalodil sa na cestu medzinárodnej slávy. Rodina sa v zápätí presťahovala do Monaka.

Schválil by Gilles kariérny výber svojho syna? "Áno, tým som si istý," hovorí, na krátko sa odmlčí a dodá: "V skutočnosti si ani nespomínam, či sme sa o tom niekedy rozprávali. V tých časoch bol aj tak veľmi zaneprázdnený sám sebou. To je však normálne."

Smrť Gillesa Villeneuva počas kvalifikácie v Zolderi 1982 zasiahla jeho syna vo veku len jedenásť rokov. Väčšinu svojej puberty strávil v škole vo Švajčiarsku ďaleko od prostredia F1. Nadšenie pre motoršport už v ňom bolo zakorenené a pokiaľ sa dalo, preteky si nenechal ujsť. "Sledoval som ich vždy, keď som mohol. V tých časoch sme nemali internet a na internátnej škole ste aj tak od sveta odrezaní. Spomínam si na upršané preteky v Monaku [1984] - to sme mali prázdniny. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo ísť von a pretekať sa."

"Matka už od mojich piatich rokov vedela, že zo mňa bude automobilový pretekár, takže s tým nebol problém," spomína Villeneuve. "Počas môjho štúdia sa starala o to, aby som mal nejaký základ. Videla, že mám veľkú vášeň [pre motoršport]. Od svojich detí chcete len to, aby mali nejakú vášeň a nasledovali ju."

Joann Villeneuveová však svojho syna podporovať nemohla. "Moja matka neplánovala míňať peniaze aby som mohol pretekať, pretože môj otec na tento účel nič nezanechal. Nemali sme na to rozpočet a ona by mi mechanika nerobila. A ani to nebolo potrebné. Súťažne som lyžoval, pretekal som sa a získaval tak dôležité skúsenosti."

A práve lyžovanie malo mladému talentu priniesť veľa skúseností: "Bol to vynikajúci psychický tréning a rovnako dobrý aj pre rozvoj priestorovej orientácie, prejazdov zákrut, ako sa po psychickej stránke pripraviť na preteky a ako hľadať triky na ďalšie a ďalšie zrýchlenie. Keď som sa lyžoval, tak som chcel len skákať cez skaly a zrázy. Toho súčasťou bolo aj posúvanie limitov a snaha predčiť svojich súperov. Akoby ste prechádzali cez Eau Rouge na plný plyn. Nemá to žiadny dôvod a ani zmysel, ale môžete si potom povedať: ´Ja som to dokázal´."

Prvej ochutnávky toho, čo ešte len malo prísť, sa Jacques dočkal v septembri 1985 na motokárach v Imole. "Bola tam aj moja sestra. Do stredu trate uložili zopár pneumatík - v podstate ani nešlo o skutočnú motokárovú dráhu - to si len niekto potreboval spraviť pár fotiek do novín. Ani sme nad tým nepremýšľali, len sa ma spýtala: ´Chceš si zajazdiť na pár kôl?´ ´To znie super.´"

Prvá skutočná príležitosť prišla o rok neskôr s Jimom Russelom na Mont Tremblant, kde zanechal dobrý dojem. Nasledujúci rok prešiel na školu v kanadskom Ontáriu. "Počas letných prázdnin - myslím, že som mal šestnásť - som pracoval ako mechanik. Býval som s ostatnými mechanikmi a plat bol dosť vysoký, aby som si mohol dovoliť pár školských pretekov. Bola to zábava a dobrá skúsenosť na ceste od chlapca k mužovi. Bol som v tom veku, kedy nikoho skutočne nepočúvate, a navyše, bol som strašný mechanik!"

Po návrate do Európy bol Villeneuve hodený rovno do vody - na konci roku 1988 dostal pozvánku na súťaž talianskych cestných automobilov v Alfe Romeo 33 - pod andorskou licenciou, pretože stále nemal ani osemnásť rokov. "Odjazdil som dva alebo tri preteky. Bola to zábava, ale to auto bolo skutočne zlé. Ani som nevedel, čo robím, celé to bolo ako z nejakej videohry. Potom sa Camel rozhodol podporiť synov niektorých pretekárov. Našťastie si vybrali mňa - vtedy som mal sedemnásť rokov. Skutočné pretekanie sa ešte len začalo."

Na ročník 1989 ho Camel umiestnil do talianskej Formule 3. Pre niekoho bez motokárových skúseností to bol obrovský skok. "Obyčajne počas prvých dvoch rokov nikto nemá ani tušenia, že vôbec niekde súťažíte. Dostanete tak dostatok času na svoj rozvoj. Na mňa bola upriamená pozornosť hneď zo začiatku, čo vyvíjalo tlak na môj rýchly progres. Taliansko však nebolo zlé miesto a dosť mi pomohlo, že tu bol môj otec taký obľúbený. Počas druhej sezóny som získal prvé body a zlepšoval sa. V treťom roku prišlo aj pár pole positions a viackrát som viedol preteky."

Na konci roka 1991 Villeneuve prijal pozvánku na Veľkú cenu Japonska. Na svoje prekvapenie v Japonsku stretol svojho lyžiarskeho inštruktora zo školských čias Craiga Pollocka. "On bol jedinou tvárou, ktorú som v paddocku poznal. Začali sme sa stretávať a on sa o mňa staral." Škót sa postupne stal Jaquesovým obchodným partnerom i manažérom, ktorý do značnej miery tvaroval zvyšok kariéry svojho zverenca.

V Macau bol Jacques oslovený tímom TOM´S Toyota s ponukou angažmánu na rok 1992 v japonskej sérii F3. Nebolo to posledný raz, kedy Kanaďan učinil odvážne rozhodnutie - ponuku akceptoval. "Keď som šiel do Japonska, tak som mal možnosť aj naďalej pôsobiť v Taliansku s veľmi slušnou finančnou odmenou, ale povedal som si, že nadišiel čas sa niekam posunúť, opustiť tradičnú cestu. Takto sa rozvíjate aj po osobnostnej stránke. Zrazu ste odkázaní len sami sa seba. Pripomínalo mi to štúdium na univerzite."

"Všetko som sa musel naučiť odznovu - môj inžinier bol Japonec, ktorý nevedel po anglicky, takže sme museli nájsť iné spôsoby komunikácie aby sme s autom robili pokroky," smeje sa Villeneuve. "Skvelé bolo, že mi dali dostatok času, aby som sa všetkému priučil."

V F3 zvíťazil trikrát a celkovo skončil na druhej priečke za Anthonym Reidom. Spolu s Eddiem Irvinom a Tomom Kristensenom si vyskúšal aj monopost Toyoty triedy C na vytrvalostných pretekoch Fuji Series Mine 500km 1992.

***

Villeneuve si Japonsko užil, no jeho kariéra sa opäť raz mala vybrať nečakaným smerom. V auguste 1992 sa objavil vo Formule Atlantic na pretekoch v Trois Rivières a skončil tretí. Jeho návšteva bola veľkým marketingovým úspechom a Pollock pre svojho zverenca dohodol rok v Toyote Atlantic, ktorý bol nasledovaný ďalšími dvoma na americkom kontinente - v sérii Indycar. Začal sa okolo neho budovať nový tím, Forsythe/Green.

Zrazu sa ocitol na rovnakom rošte ako Mario Andretti, Emerson Fittipaldi či Nigel Mansell - muži, ktorí Gillesa rešpektovali. "Bolo to šialené, oni boli hrdinovia môjho detstva. Neuveriteľné, že som mohol s nimi súperiť a sem-tam ich aj poraziť."

"V prvých pretekoch v Austrálii som kolidoval so Stefanom Johanssonom. Poslal ma do bariér, pretože som sa ho pokúsil z vonkajšej strany predbehnúť na brzdách. Vo Phoenixe to bola veľká havária. Šťastie som mal počas svojej kariéry viackrát, a vo Phoenixe to bol práve ten prípad. Jedno auto som prerezal napoly. Opäť som havaroval v Long Beach a ľudia si robili starosti. Potom som v Indy zažil svoje najlepšie preteky. Akoby som sa vždy potreboval poriadne rozbehnúť aby som postúpil vyššie."

Vo svojom prvom vystúpení na Indy 500 sa Villeneuve umiestnil na druhom mieste. Jeho dobrý výkon bol ovocím blízkej spolupráce s inžinierom Tonym Cicalem. "Rovnaké to bolo aj v Taliansku a Japonsku. Medzi inžiniermi bola vždy "otcovská" postava a dalo sa od nich skutočne veľa naučiť. Panovala veľká dôvera a vymieňali sme si svoje nápady. Toto nás posunulo ďalej a umožnilo nám podávať lepšie výkony."

V sezóne s dominantným Penskem prišlo jeho prvé víťazstvo v septembri na Lekhart Lake. Ročník 1995 sa začal pekne. Vyhral úvodné podujatie v Miami a stal sa pravidelným bojovníkom o horné priečky. "V tom čase sme Reynarda veľmi nepočúvali v tom, čo nám hovoril, aby sme s autom spravili. Robili sme si všetko po svojom a naše auto bolo omnoho rýchlejšie ako to Renyardove. Tony dizajnoval autá a aj v nich pretekal, takže rozumel ľudskému pohľadu, mal dobré cítenie a preto sme veľmi dobre pracovali."

Na Indianapolise sa Villeneuveove nádeje zdali stratené, nakoľko dostal trest v podobe dvoch dodatočných kôl. Namiesto 500 tak musel prejsť až 505 míľ. "V tíme bol vždy prístup ´nikdy sa nevzdávaj, choď do toho, nejako sa nám to už podarí´. Svoje meno som videl na konci priebežného poradia, no postupne som stúpal. Získaval som kolá počas pitstopov, predbiehal som lídra pretekov na trati. Potom prišlo bezpečnostné vozidlo."

"Desať kôl pred koncom som jazdil sa Scottom Goodyearom, lídrom pretekov. Pomyslel som si: ´Ako je to možné?´ Vedel som, že jediný spôsob, ako ho poraziť, je vyvíjať naňho psychologický tlak. Počas posledného kola za bezpečnostným vozidlom som pridával, brzdil, šiel tesne vedľa neho, jednoducho ho stresoval. Vyštartoval príliš skoro a predbehol bezpečnostné auto. Ja som zabrzdil. Vedel som, že dostane trest."

Indy 500 tak vyhral na druhý pokus a cesta k titulu IndyCar naberala tie správne kontúry. Pollock mal zatiaľ v Európe plné ruky práce s lobovaním. Bol to totiž ročník po smrti Ayrtona Sennu a McLaren sa po návrate Nigela Mansella trápil. Bernie Ecclestone chcel veľké meno a Frank Williams si do Silverstone na testy zavolal Villeneuva.

"Nebolo to plánované. Proste som len vyhrával v Indy. Dodalo nám to potrebnú dôveryhodnosť a ukázalo moju mentálnu silu," vysvetľuje Kanaďan. "Bernie rovnako ako Frank boli veľmi nápomocní. Odletel som z Michiganu a bol som vyčerpaný. Spravili mi sedadlo a tri dni som strávil v aute, ktoré bolo na tú dobu až hlúpo rýchle. Na také preťaženia som nebol pripravený. Auto F1 malo menej koní, slabšiu akceleráciu, no brzdenie a zatáčanie bolo úplne iné. Auto promptne reagovalo na akékoľvek impulzy."

Bol dosť rýchly na to, aby ho v roku 1996 posadili vedľa Damona Hilla. Potom, čo si zabezpečil titul v Indycar opustil americkú scénu a začal intenzívne testovať vo Formule 1. Mal sa stať azda najlepšie pripraveným nováčikom, akého šport dovtedy videl. Veľmi rýchlo si vytvoril puto s inžinierom Williamsu, Jockom Clearom.

"Tie autá boli beštie," porovnáva autá dvoch odlišných generácií Villeneuve: "Jazdci dnes skočia do auta, po piatich kolách získajú dostatočnú rýchlosť a nikdy sa neunavia, vtedy to nebolo možné. Trvalo vám dva mesiace kým ste si dostatočne vypracovali krk a ruky. A aj trate boli strašidelné. Jedna chyba mohla znamenať vaše zranenie. Prišiel som tam s dobrým základom v jazde na trati a zvládaní veľkého tlaku. Mal som skvelého kolegu, od ktorého som sa mohol veľa naučiť. Bol to pracant, a bol super rýchly. Potom, čo si svoje odjazdil tak nešiel domov, trávil čas zisťovaním, kde sa ešte môže zlepšiť. Od Damona som sa mnohému naučil."

Zo začiatku to nemal ľahké, auto predsa patrilo Damonovi: "V Austrálii sa mi podarilo získať pole, no nasledujúce tri preteky ma ubíjali - v kvalifikácii som končil druhý. Nevedel som, kde sa zlepšiť. Pozorne som sledoval, čo robí a potom som s Jockom pracoval na aute. Auto bolo ušité na  Damona, akoby bol vo svojej druhej koži, no ja nie. V priebehu sezóny sme dosiahli zmeny, ktoré mi vyhovovali a zrazu som začal lietať."

Villeneuve získal svoje prvé víťazstvo v apríli na Nürburgringu, nasledované úspechmi v Silverstone, na Hungaroringu i v Estoril. Medzitým množstvo pódiových umiestnení. Do Suzuky prichádzal s nádejou, že by sa mu mohlo podariť Hillovi titul uchmatnúť. Tie sa po problémoch a vypadnutí rozplynuli.

Na ďalší rok sa pomery výrazne zmenili. Dlho predtým, než Hill získal titul, bolo jasné, že uvoľní miesto Heinz-Haraldovi Frentzenovi. S Villeneuvem sa poznali z Japonska. "Keď ho Williams prijal, očakávali, že prichádza nový šampión, aspoň to tak prezentovali. Stačilo to, aby som sa nahneval. V tom momente som vedel, že ho musím rozdrviť. A to som spravil. Nechcel som s ním bojovať v šampionáte, musel som totiž bojovať s Michaelom..."

"Auto bolo pripravené s mojím súhlasom, pracoval som na ňom v 96-tom. Sedelo mi a mohol som s ním robiť v podstate všetko, čo som chcel. Potom to bola otázka toho, či ja alebo Michael mal väčší vplyv na výber pneumatík Goodyear na nasledujúce preteky."

Villeneuve zažil vynikajúci ročník, získal 10 pole positions, vyhral sedem pretekov a svojho kolegu Frentzena nechal ďaleko za sebou. Po kontroverznom treste v Suzuke šiel do finále v Jereze len bod za Michaleom Schumacherom.

Villeneve mal len 26 rokov, majstrovský titul a svet pri nohách. Očakával, že úspešné ťaženie bude pokračovať: "V tom momente som si myslel, že získam ešte päť titulov, no to sa nikdy nestalo! Všetko sa vyvíjalo tým správnym smerom. Craig mal víziu vybudovania tímu a ja som sa do toho nechal zatiahnuť..."

Projekt British American Racing sa na verejnosť dostal pár týždňov po pretekoch v Jereze. Spolupracujúc s Adrianom Reynardom, Pollock presvedčil British American Tobbaco aby sa pokúsili zopakovať svoje úspechy z Indycar aj vo Formule 1 a začali budovať tím od základu, hoci neskôr na urýchlenie celého procesu odkúpili Tyrrell. Villeneuve strávil ďalší rok vo Williamse. Renault z partnerstva vycúval a tím si musel vystačiť so zákazníckymi motormi. V roku 1998 tak skončili na piatom mieste.

"To bolo zlé, Adrian Newey odišiel, auto bolo neovládateľné. Jednoducho to nefungovalo. Získal som pár pódií, no z auta sa stala sviňa. Niekedy sme museli spraviť veľmi zvláštne veci v nastavení, len aby sme prežili. Nebola to zábava, bol to stres," hovorí Villeneve, ktorého myseľ už bola preorientovaná na budúcnosť: "Bolo to vzrušujúce. V podstate som budoval tím. Päť rokov som vlastnil tím Formuly 1, hoci to nebolo tak prezentované. To bola ďalšia výzva."

Pochabý prístup BARu nedopadol dobre. Tvrdenia, že tím bude nasledovať Reynardovu tradíciu a vyhrá v prvých pretekoch, tak tomu neveril ani sám Villeneuve. "Nie v prvých pretekoch, to bolo trochu extrémne. Nepoznám však veľa tímov, ktoré by začali v F1 na takej konkurencieschopnej úrovni ako my. Boli sme kritizovaní, no keď sa spätne pozriete na ostatné tímy... Vtedy bodovala len prvá šestka. Veľakrát sme sa kvalifikovali na ôsmom či deviatom mieste, takže s dnešným bodovacím systémom by to bola dobrá sezóna. Auto bolo rýchle."

V skutočnosti v Imole vyštartovali z piatej priečky, no technika bola neuveriteľne nespoľahlivá a tak sa žiadne body získať nepodarilo. V roku 2000 tím presedlal na motory Honda a do už beztak komplikovanej tímovej štruktúry pribudol ďalší hlas. "Sponzor bol aj majiteľom a to od istého momentu nefunguje. Bolo to o sľuboch, ktoré nemohli byť splnené. Keď sľúbite niečo, čo nedodržíte, stane sa niečo zlé. Druhý rok bolo auto pomalšie, no aj tak sme získali nejaké body. Potom sa začali politické hry a šlo to do s*ačiek. V skutočnosti to šlo do s*ačiek keď sa pripojila Honda."

Aj napriek obavám sa Villeneuve v roku 2001 rozhodol podpísať dvojročný kontrakt. "Druhá zmluva bola chybou. V rovnakom čase som mal možnosť podpisu od Flavia Briatoreho, on Renaultu prisľúbil, že to aj spravím, od čoho veľa nechýbalo. Bol tu však aj tlak smerom z Hondy. ´Potrebujeme ťa, musíš tu zostať.´ Hneď ako som to podpísal zmenili názory."

Len pár týždňov potom, čo sa rozhodol v tíme zotrvať, bol Pollock vyhnaný a nahradený Davidom Richardsom, ktorý si s BAT udržiaval dlhodobý vzťah. "Priveľa eg, bolo to predurčené na explóziu. Nebol som do toho zapojený, naschvál ma držali v úzadí. Nevedel som, čo všetko sa v pozadí odohráva. Ale mal som to vedieť, pretože v čase, keď David Richards nahradil Craiga, som Craiga chránil namiesto toho, aby som sa snažil byť k Richardsovi milý. Potom už bolo neskoro, stranu som si vybral. Keď vytlačili Craiga, cítil som sa mu zaviazaný a bránil som ho. V podstate sa mi stal otcom, musel som mu dokázať, že mi môže veriť. Bola to chyba, no sociálneho charakteru."

Villeneuve v BARe zostal aj na ročníky 2002 a 2003, no ku koncu toho posledného sa vzťah s Richardsom začal rapídne zhoršovať. Po ohlásení príchodu Takuma Sata Villeneuve Japoncovi svoje auto na preteky v Suzuke prenechal. Naspäť do kolotoča sa vrátil takmer po roku, keď ho Flavio Briatore požiadal, či by mohol nahradiť Jarna Trulliho v Renaulte. V sezóne 2004 tak odjazdil posledné tri veľké ceny.

V ďalšom roku bol opäť zamestnaný na plný úväzok, tentoraz v Sauberi. Ukázalo sa však, že ani toto nebol veľmi šťastný vzťah. "Bolo to náročné, pretože keď som začal na aute pracovať, bolo mi povedané: ´My vieme, ako auto pripraviť tak, aby šlo rýchlo, tak zavri hubu a jazdi.´ Zdá sa mi, že takýto vzťah mali so svojimi mladými jazdcami. Sorry, ale takto to nefunguje."

V polovici roka však švajčiarsky tím odkúpilo BMW a Villeneuveovi sa podarilo udržať si miesto aj na rok 2006. Počas leta, po havárii na GP Nemecka, bol Kanaďan vyhodený a jeho miesto zastúpil Robert Kubica. "Skoro som nedokončil ani polovicu sezóny s BMW, pretože Mario Theissen mi povedal: ´Nechceme, aby si tu jazdil.´ Musel som tam upraviť svoju zmluvu tak, aby ma mohol vykopnúť z hocijakého dôvodu. Preto som skončil, keď som skončil."

Bez reálnej  šance na návrat do Formuly 1 sa s Pollockom začali pozerať opäť za veľkú mláku na NASCAR. Ich vzťah však už registroval isté známky opotrebenia. V roku 2008, po 15 rokoch, sa partnerstvo a priateľstvo Villeneuve/Pollock skončilo vzájomnými žalobami.

Villeneuveho druhý stint v Štátoch sa stretol s rozpačitými výsledkami. V roku 2007 sa na pretekoch objavoval sporadicky. "Musel som nájsť sponzorov, jedny preteky som dokonca platil z vlastných peňazí, v Talledege. Aby som mohol prvý rok pretekať v Montreale, musel som si nájsť sponzora. Potom si ľudia všimli, že dokážem jazdiť a ponuky sa začali objavovať. Nakoniec som dostal možnosť pretekať v Penske. S Danicou Patrick som mal trochu smolu a bolo po všetkom - stratil som svojho sponzora."

***

Posledných desať rokov strávil v až zarážajúco veľkom množstve sérií, vrátane pretekov na ľade, 24 hodinovke v Spa, austrálskej V8, Speedcar no i v Brazílli a Argentíne. V rokoch 2007 a 2008 bol súčasťou posádky Peugeotu v Le Mans, pričom v druhom spomínanom ročníku skončil prvý porazený. Nebola to však šťastná skúsenosť.

"Čo sa týka jazdy, bolo to skvelé, tím veľmi profesionálny, boli to naše preteky a podarilo sa nám ich prehrať." V rýchlosti problém nebol: "Mali sme najrýchlejšie auto, no prehrievalo sa. A prijali sa patetické rozhodnutia. Napríklad, že bolo lepšie v bezpečí dôjsť na druhom mieste, než vyhrať. To ma naštvalo. Na pódiu som sa neusmieval a o mesiac neskôr som dostal e-mail, že o moje služby už nie je záujem. ´Nie ste vytrvalostný jazdec a my potrebujeme nejakého Francúza.´"

V roku 2014 sa dožil 43 rokov a vrátil sa do Indy 500. "Prvú polovicu dňa som sa nemohol s takými rýchlosťami vyrovnať, môj mozog už na ne nebol zvyknutý. Myslel som si, že idem rýchlo, no šiel som len 180mph. Pomyslel som si: ´Čo tu vlastne robím?´ Dal som si však pauzu, vrátil sa do auta a bolo to ľahké. Potreboval som len, aby sa môj mozog prispôsobil a zozbieral informácie spred devätnástich rokov. Preteky boli úplne super a šiel som agresívne. Nechcel som byť len autom do počtu."

V tej istej sezóne nakukol aj do Svetového šampionátu v rallycrosse. Jeho najčerstvejšia skúsenosť je však z Formuly E z roku 2015. Vzťah s Venturi trval len tri preteky. "Šiel som do toho, pretože prvýkrát po dlhých rokoch šlo o plnú sezónu. Taký bol plán, no nebolo to dobré, takže sme sa jednom okamihu s tímom zhodli: ´OK, posuňme sa ďalej a poďme do niečoho iného.´"

V roku 2016 Villenevue nesúťažil nikde, no ešte sa nevzdáva a stále hľadá nejaké pôsobisko. "Vždy ide o veci na poslednú chvíľu. Je to frustrujúce, no robíte, čo môžete. Viete, že ľudia vás prijmú, pretože chcú využiť váš imidž a nie nevyhnutne aj ten zvyšok, takže už z toho kariéru nevybudujete. Aspoň trochu si zajazdíte a je to zábavné, drží vás to vo forme. Na pár pretekoch NASCAR som bol bez tréningu. Je to náročné. Nie je ťažké prijať pozvánku na preteky, to je tá jednoduchá časť, no ťažšie je koncentrovať sa na celý šampionát. Momentálne žiadnu príležitosť nevidím."

Žiadneho nemá, no vo Villeneuveho kariére sa motív otca alebo staršieho brata niekoľkokrát opakuje. Boli nimi Cicale, Clear či Pollock. Uvedomujúc si, že vo svojom živote mu otec chýbal to nie je také prekvapujúce. "Možno som sa to snažil nejako nahradiť, pretože aj keď bol ešte nažive, nebol otcom. Keď zomrel, veľkú zmenu som nepocítil, okrem toho, že som bol z toho zranený. Už predtým bol dva či tri roky preč. To je azda dôvod, prečo som tak veľa so svojimi deťmi. Je to veľká zodpovednosť ale aj zábava. Vyčerpáva vás to, no vyplatí sa to."

Okrem práce pre televíziu ho zamestnávajú rodičovské povinnosti vo Švajčiarsku, kde žije so svojou ženou Camillou. Muž, ktorý svojho otca stratil tak skoro, má štyroch synov: Julesa (9), Joakima (8), Benjamina (3) a Henriho (2). Dvaja najstarší synovia ukazujú väčšiu záľubu v hokeji než v tradičnom rodinnom športe.

"Nikdy im nevravím, že na svete sú len preteky, pretože už to nie je tá správna práca, do ktorej sa môže človek dostať. Keď som sa tam dostal ja, stále ste mali šancu to zvládnuť, dokonca aj keď ste nemali otca milionára. Dnes proste neviem, ako sa do toho dostanete. Ak máte len jedného syna, môžete sa naňho zamerať, no so štyrmi určite nie! Všetko čo od nich chcem je, aby mali vášeň a šli za ňou - čokoľvek im prinesie radosť. Potom dosiahnu úspech vo všetkom, čo budú robiť. To je všetko, čo od nich žiadam."

Po 30 rokoch v motoršporte Villeneuve nič neľutuje - dokonca ani odchod z Williamsu. "Šiel som postaviť tím, bola to len ďalšia výzva. Svoj cieľ som splnil, a tým bolo vyhrať šampionát Formuly 1. Vždy musím mať nejaké výzvy. Z pohľadu mojej kariéry to nebolo najšťastnejšie rozhodnutie, no bolo to vzrušujúce. A dnes a z toho tímu stal Mercedes. Koniec koncov to nebolo také zlé."

11.8.2017
Odporúčame ti